fb  Sdílet
   Informace    Komentáře    Obsazení    Hodnocení    Ukázka    Fotky    

dokument, Slovensko, , 57 min.
118 dní v zajatí Ľadu

Režie:
Herci: , , ,

Ocenění: GRAND PRIZE - Poprad, Slovensko 98 GRAND PRIZE - Vancouer, Kanada 99 GRAND PRIZE - Trento, Itálie 99 GRAND PRIZE - Festival horolezeckých filmů - Teplice, ČR 99 GRAND PRIZE - za kolekci filmů - Medzinárodní festival filmů o horách a přírodě - Trojan Bulharsko 2000 Cena slovenské filmové kritiky za nejlepší dokumentární film Nejlepší expediční film - Autrans, Francie 98 Nejlepší dobrodružný film - Santander, Španělsko 98 Nejlepší dobrodružný film - Banff, Kanada 99 Nejlepší dobrodružný film - Graz, Rakousko 99 Nejlepší dobrodružný film - Kodan, Dásko 2000 Cena za extrém - Toulon, Francie 99 Cena Planety - Toulon, Francie 99 Cena poroty - Festival sportovních filmů - Milano 99, Itálie Cena Poroty - Poprad 98 Cena diváků - Poprad 98


Ukázka
01:22



Bez pomoci, bez podpory, jen vlastními silami. Arktidu není možné pokořit, je však možné se s ní zžít a tak mít šanci uspět.
Velký klín - tak nazývají Eskimáci Severní pól. Odjakživa jako silný magnet k sobě přitahoval odvážné dobrodruhy. Po jeho dobytí se největší výzvou pro polárníky stal přechod z Ruska do Kanady přes Severní pól bez letecké podpory - sportovně, jen vlastními silami. Reinhold Messner ho označil za největší problém Arktidy. Slovensko-Ruská čtveřice polárníků startovala ze Severní země - z místa největších zim, hojného výskytu ledních medvědů a silného proudu. Severního pólu dosáhli po 75 dnech. Od této chvíle začali zápasit nejen s neustálým protiproudem ledových ker, ale i s množstvím otevřené vody a velkými výkyvy počasí. Filmový příběh 118 dní v zajetí ledu vás vtáhne do neuvěřitelného příběhu, který může poskytnout pouze dobrodružný život polárníků.
Uprav informace o filmu

+ Napiš komentář k filmu a získej DVD

Web: Oficiální stránka    Videotéka: přidat si do ní film

Popis filmu 118 dní v zajetí ledu

03:20 Veľký klinec - tak volajú Eskimáci Severný pól, okolo ktorého sa otáča zem. Je pre nás podnes záhadou ako sa to dozvedeli. Tento pomyselný bod, kde ľubovoľný smer ukazuje iba na juh, ako mocný magnet priťahoval odvážnych dobyvateľov. Celý svet sledoval ich víťazstvá i porážky... Dlhé polárne noci, neskutočný mráz, pohyblivý ľad a loviace ľadové medvede potrestali nejedného odvážlivca.
03:58 Iba ten, kto nešiel proti prírode, mal šancu uspieť. V roku 1893 nechal Nansen svoju loď Fram, zamrznutú medzi kryhami, tri roky unášať cez celý severný ľadový oceán.Po údajnom dosiahnutí Severného pólu v roku 1908 Cookom a o rok neskôr Pearym, sa začal meniť charakter i spôsob dobýjania Arktídy. Technická revolúcia umožnila človeku dosahovať pól atómovými ľadoborcami, ponorkami, letecky.
04:43 Ale ľuďia so športovým duchom stále snívali prejsť od pobrežia na Severný pól a späť lena len vlastnými silami, bez leteckej podpory. To sa podarilo až v roku 1995 z kanadskej strany Weberovi a Malachovovi. Ale aj po tejto akcií ostal v Arktíde pre najväčších dobrodruhov takmer neuskutočniteľný sen. Reinhold Messner ho označil, po svojom neúspešnom pokuse, za najväčší polárny problém tohto tisícročia - prejsť naprieč Severným ľadovým oceánom cez Severný pól. A o naplnenie tohto sna sa pokúša slovensko-ruská štvorica polárnikov, ktorej spoluorganizátorom je Slovák Peter Valušiak .
05:28 Našou myšlienkou bolo prejsť Arktídu v celej svojej šírke - z Ruska cez Severný pól až do Kanady čistým spôsobom. Bez dopĺňania zásob, bez leteckej podpory. A takou veľkou motiváciou bolo, že sa to zatiaľ nepodarilo nikomu uskutočniť.
05:42 Sme na ostrove Srednij. Až keď teplota vystúpila nad -50 stupňov, dostáva konečne naša miniexpedícia povolenie naložiť vyše tonu materiálu do helikoptéry, ktorá nás zavezie na miesto štartu. Na nič nesmieme zabudnúť. Najväčššie starosti s materiálom a organizáciou má Peter Valušiak a jeho ruský partner Vladimir Čukov. Ďalšími členmi skupiny sú kameran Ivan Kuželivskij a horolezec Valera Kochanov. 06:20 23. február. Deň nášho štartu. Odlietame na najsevernejší cíp súostrovia Severná zem - mys Arktičeskyj. Štyri hodiny letu, štyri hodiny rozmýšľania....Podarí sa nám uskutočniť to, o čom sme snívali niekoľko rokov?
07:08 Tesne pred štartom nášho ..... prechodu si uvedomujeme napätie vo svojom vnútri. V tomto tiesnivom šere a mraze sa šance, splniť náš odvážny cieľ, zdajú byť minimálne...
07:19 Ešte pred nástupom do vrtuľníka mi začali v hlave víriť myšlienky - či na to mám, a taký nezvyčajný pocit zodpovednosti. A taký strach bol vo mne, až kým som nevystúpil z vrtuľníka a vtedy si každý začal automaticky baliť tie sane a nejak automaticky som na to trošku zabudol.. No a pripomenul som si to, až keď som prvýkrát potiahol tie sane. Vedeli sme, do čoho ideme a vedeli sme, že tie prvé mesiace budú dosť veľké trápenie.
07:50 Prekračujeme ostrovnú bariéru. Každý z nás si zapriahol za seba dvojo saní s materálom na štyri mesiace a vydali sme sa k pólu...
08:19 Vrtuľník zmizol za nekonečným šedým obzorom. Zostali sme sami... Dostali sme sa za hranicu života, za hranicu všetkého živého.
08:34 Severný pól - to je fiktívny bod. Vzdušnou čiarou je od nás vzdialený takmer tisíc kilometrov a z neho do Kanady ďalších osemsto. Nie je to však žiadna cesta po vopred nakreslenej priamke. Koľko to bude v skutočnosti, nevie zatiaľ nik...
08:58 Ten začiatok bol naozaj ťažký. Začínali sme každý so 190 kg, každý mal dvojo saní a batoh. Ten batoh vážil 30 až 35 kg. Tá váha batohu bola zámerná. Lebo bez tej váhy by sme sa s tými saňami ani nepohli. Hneď po úvodných metroch nám bolo jasné, že ten náklad nie sme schopní utiahnuť v jedných saniach. Takže prišlo preloženie do dvoch saní a začala taká tá nebezpečnejšia doprava-kyvadlovým spôsobom, že jedny sane sme kúsok odtiahli a vrátili sme sa pre druhé. Ten začiatok sme vlastne išli celý čas bez lyží. Neboli sme schopní tú váhu utiahnuť.
09:35 Pohybujeme sa v asi 100 km širokej, nebezpečnej príbrežnej zóne, ktorá je stále pod vplyvom morských prúdov a prílivov. Naviac, túto trasu musíme absolvovať dvakrát - vzadu čakajú na každého ešte jedny sane...
10:30 Tma v tomto období tu trvá takmer 20 hodín a mráz sa počas noci pohybuje stále okolo -47 stupňov Celzia. Takmer 100% vlhkosť a krutý mráz preniká až na kožu.
10:50 Materiály tuhnú na kosť. Bundy, po námahe so saňami, vytrvalo nasávali vlhkosť tela a postupne sa menia na ľadové panciere.
11:01 Priateľov na ostrove Srednij informujeme o našom štarte.
11:15 Severný ľadový oceán je vlastne zamrznuté more, skladajúceho sa z množstva krýh, ktoré sa neustále hýbu tým svojím smerom, a anomália týchto pohybov, toto driftovanie ľadov spôsobuje, že sa dvíhajú a nasúvajú na seba a vzniká to tarosenie, na jednej strane sa tie ľady hromadia a vznikajú tie ľadové bariéry a na druhej strane sa to more trhá a vznikajú zase tie obrovské priestranstvá vody. No a nebezpečenstvo v tomto spočíva hlavne v tom, že keď sa pohybujete po tom ľade, že nie je to žiadna pevnina, nie je to nič pevného, je to niečo stále meniace sa. Takže možnosť nejakej trhliny priamo pod vami je dá sa povedať každodenná.
11:55 Počas úvodných dni vstávame za tmy a šliapeme za šera a strašného mrazu. Snažíme sa využiť 4 až 5 hodinové šero na pochod, až kým nás znova nezastihne noc.
12:38 Jedinými sprievodcami v tejto vesmírnej pustatine sú len hladné ľadové medvede. Nemajú nepriateľov, nemajú zábrany, majú hlad. Sťažujú nám už i tak veľmi namáhavú cestu. Útočia na naše opustené sane. Pri presunoch ich nikdy nespúšťame z očí. Stáva sa z toho šachová hra.
13:10 Prvé bivaky sú kruté. Vrchné bundy nám primŕzajú o naše polartekové oblečenie. Sami, bez cudzej pomoci, nie sme schopní si tieto plechy vyzliecť.Máme oblečených čo najviac vrstiev preto, aby sa všetka vlhkosť vyzrážala čím ďalej od tela. Náš pot potom iba jednoducho vykefujeme.
13:39 Pomaly si zvykáme na sústavne narážanie oceánu na ľadové kryhy pod stanom, na strašné zvuky praskajúceho ľadu, na nočné nútené presuny stanu. Navyše sa dozvedáme, že neprišli peniaze na návrat od ruského sponzora .
14:07 Ale to na čo sa nedá zvyknúť, sú medvede. Každý večer zaspávame s pocitom, že táto biela hora mäsa sa vrhne na náš stan. Raz nás prebudila tupá rana a v stane sa objavila hlava medveďa. Trháme ľadové spacáky, hádžeme na seba, čo sa dá a vybiehame von so strachom, že keď vystrčíme hlavu z otvoru tak nám po nej medveď tresne obrovskou labou. Navyše, nemáme zbrane. Ktovie, či by boli v tomto vlhkom mraze funkčné... Žiaľ, tieto situácie sa nedajú nafilmovať, pretože to je naozaj boj o život. Zdalo sa mi, že to trvalo celú večnosť, no bola to len hodinka. Ten pravý strach a uvedomenie si nebezpečenstva prichádza, až keď bolo po všetkom. Medveď nám vážne poškodil jedny sane a ich náklad. Musíme všetko skontrolovať a upratať ostatné následky nevítanej medvedej návštevy. Strata a či poškodenie ďalších vecí, by mohli pre nás znamenať ohrozenie akcie. Zdá sa, že tentoraz sme mali šťastie.
15:27 Odteraz sa držíme viac pokope. Našťastie je spln mesiaca, vidíme sa navzájom a to nám dodáva aspoň malý pocit istoty.
15:32 Tma, chvenie sa ľadu, tie strašné zvuky, ktoré tie ľady pritom vydávajú, vo mne vzbudzovali pocity takej bezmocnosti. Proste že ten ľad sa môže kedykoľvek otvoriť a pohltiť Vás. No na tieto pocity strachu a tieto nebezpečenstvá, ktoré Arktída poskytuje, si bolo treba zvyknúť. Bez toho by sa vlastne nedalo ísť ďalej.
16:40 Tretieho marca, po deviatich dňoch pochodu, sa na pár minút ukázal vršok slnka. Nikdy predtým sme si neuvedomili, koľko radosti môže priniesť čo i len chvíľkový pohľad na niekoľkocentimetrovú červenú žiaru nad obzorom.
16:58 Večer sme zaspávali s pocitom, že končí polárna zima. S príchodom slnka však začali aj časté víchrice a sneženie.
17:15 Vietor začal trhať ľadové polia a vytváral tak množstvo vodných kanálov a ľadových bariér, nazývaných tarosy. Čoraz častejšie sa musíme venovať opravám saní poškodených transportom práve cez ľadové bariéry.
17:53 Táto, akoby stojaca zamrznutá kaša ľadu sa môže stať v priebehu pár sekúnd živým mlynčekom drviacim všetko, čo mu stojí v ceste. Je to neustála hrozba, hoci neskutočné až mystické úkazy, ktoré vytvára slnko len tu za polárnym kruhom, môžu vyvolávať zdanie pokoja, ale při jednom takomto náhlom prebudení ľadov sa nám utopili sane. Prišli sme tak o časť potravín a náhradného materiálu. Teraz už každý z nás ťahá iba jedny sane. Vystačíme? Každý z nás uvedomuje, akí sme tu bezmocní...
18:48 Tu neexistujú žiadne známe zákony. Tu nie je pánom koruna tvorstva - človek, ale príroda. To ona rozhoduje, či vás pustí ďalej. Ak chce človek uspieť, musí sa jej podriadiť. Musí ísť s prírodou, nie proti nej...
19:12 Na ceste k pólu sme už mesiac. Dávno sme si zvykli na každodenné stavanie a skladanie stanu v nepriaznivom, veternom počasí, aj na " symbolické" umývanie riadu. 19:35 Mráz v stane spôsobuje, že sa pri varení tvorí hmla. Oblečenie a spacáky vytrvalo nasávajú túto vlhkosť, až kým sa z nich nestávajú ľadové kryhy obalené tkaninou. Dokonca ani vodka nechce v stane rozmrznúť.
20:03 Postupne si zvykáme na neustály pocit strachu a neistoty. Musíme si uvedomiť, že každé miesto, na ktorom sa pohybujeme, je len tenká kôra ľadu a pod ňou je niekoľko tisíc metrov vody. Kým sa teploty pohybovali okolo päťdesiat stupňov pod nulou, stále sa tvoriace vodné kanály stíhali zamŕzať v priebehu niekoľkých hodín. No s postupným otepľovaním sa čas zamŕzania slanej vody stále viac predlžuje.
20:56 Vytváraním mostíkov z lyží prekonávame menšie trhliny. Stále častejšie musíme prechádzať cez kanály na vratkých kryhách.
21:27 Často nás v postupe zastaví otvorený vodný kanál, ktorý nemá zmysel obchádzať a je lepšie počkať v stane, kým zamrzne.
21:37 Spacáky si po prvých dňoch otvárame kombinačkami. Predtým na nich musíme sedieť, aby sa vôbec dali rozbaliť. Ale ľadové platne v spacáku sa neroztápajú ani počas noci. Iba na miestach s priamym dotykom tela vznikajú vnútri kaluže vody. Po predrkotanej noci sa preberáme mokrejší a premrznutejší ako večer. Ani rany na tele sa v tomto vlhku nemôžu hojiť.
22:13 Ráno sme nútení prechádzať po čerstvo zamrznutom ľade. Jeho hrúbka má miestami len dva až tri centimetre. Hrozí na ňom veľké nebezpečenstvo preborenia, a preto sane a batohy prepravujeme osobitne. Niekedy sme prínútený nechať sa ťahať cez takéto úseky v prázdnych saniach.
23:09 Čerstvo zamrznutý ľad sa pokrýva kryštálikmi ľadovej soli. Zamŕza nám priamo pred očami.
23:42 Tieto romanticky pôsobiace kryštálové pláne sa striedajú s ťažko priechodnými tarosami.
23:56 Vedeli sme do čoho ideme, všeci poznáme severný i južný pól. Iba Valera Kochanov je spomedzi celej štvorice jediným nováčikom v Arktíde, ale ako horolezec má množstvo skúseností. Vyšiel na všetky pamírske sedemtisícovky, na vrchol Everestu cez jeho severnú stenu, zdolal Dhaulágirí, ale takéto trápenie ešte vraj nezažil.
24:35 Najbližšie ostrovy sú od nás teraz, po štyridsiatich dňoch pochodu, vzdialené vzdušnou čiarou približne päťsto kilometrov. V takýchto chvíľach nepomáha ani vedomie, že zemský povrch je k nám aj bližšie, iba dva a pol kilometra - lenže na dne mora, pod našimi nohami...
25:21 Stopy líšky nám pripomínajú, že tu nie sme sami. Táto naša verná, ale neviditeľná sprievodkyňa tu žije iba zo zbytkov, ktoré im zanechá medveď, prípadne my.
25:27 Od polovice apríla, keď slnko začína svietiť takmer 24 hodín, šliapeme päť hodín doobeda a asi taký istý čas poobede. Denne prejdeme približne 20 km vzdušnou čiarou. Obedňajšie prestávky využívame na sušenie vecí vymrazovaním a opravy materiálu.
25:57 Pri každom prejdení zemepisného stupňa máme malý prípitok. Základom potravy je dehydrovaná, vákuovo balená strava obohatená o pemmikan a škvarky, ďalej čokoláda, orechy a sušené ovocie. Celodenná dávka bola zhrnutá do 1 kila na osobu. Režim dňa sa pomaly stal pre každého rutinou. Po šiestich hodinách spánku budíček. Ten, kto mal službu, vstal o pol hodinu skôr a pripravil teplé raňajky.
26:37 Potom nasledoval každodenný rituál - rýchlo sa najesť, obliecť, pobaliť veci a vyraziť.
26:55 Pri balení každý dostal svoj cestovný balíček, čokoládu, zopár cukríkov a dve tyčinky z lisovaného ovocia.
27:05 Používali sme drevené lyže s klasickým telemarkovým viazaním, v minulosti známym skôr ako kandahar, a duralové palice s titanovými hrotmi. Celá výstroj bola konštruovaná čo najjednoduchšie - tak, aby sme ju mohli vždy vlastnými prostriedkami opravovať.
27:30 Orientáciu sťažovali časté hmly a vysoká vlhkosť vzduchu. Boli to príznaky blízkej, otvorenej vodnej plochy.
27:51 Najstarším členom výpravy je 51-ročný Vladimír Čukov, ktorý má dvadsaťročné skúsenosti z polárnych expedícií. Cestu na Severný pól už absolvoval trikrát.
28:32 So zhoršením počasia sa zhoršuje i naše postavenie. Cez vysielačku nám oznámili, že peniaze na zabezpečenie transportu z Kanady nie sú. Máme ukončiť expedíciu. Navrhujú, aby sme sa vrátili späť s turistami, ktorí sa cestou z pólu prídu na nás pozrieť. Po tom, čo sme zažili a prešli, sa nám myšlienka na návrat zdala absurdná. Návštevu turistov viedli naši známi polárnici Geof Sommers s Viktorom Bojarským, ktorí 1990-tom prešli na psích záprahoch naprieč Antarktídou a Miša Malachov, ktorý spolu s Webberom absolvoval autonómnu púť z Kanady na Severný pól a späť. I napriek zlej situácii sa rozhodujeme ísť ďalej. Posielame správu pre priateľov na Slovensko s prosbou o pomoc.
29:39 Informácie turistov o situácii na póle nás nepotešili. Pred pólom je vraj veľké množstvo otvorenej vody. Nepotešil nás ani fakt, že kým sme čakali na turistov, drift nás vrátil takmer o jeden deň späť.
30:10 Približovaním sa k pólu za neustáleho protivetra a spätného driftu sa pre nás Severný pól akoby vzďaloval.
30:40 Tak ako postupne ubúdali potraviny z našich saní, zvyšovala sa opotrebovanosť nášho materiálu. Plátanie saní sa nám stalo každodennou záležitosťou. Stálo nás to veľa energie. Na oddych musíme zabudnúť...
31:28 Čerstvé stopy medveďa neveštia nič dobrého. Stretnúť túto šelmu v blízkosti pólu, tak ďaleko od pevniny- to by nedopadlo dobre. Do týchto končín zablúdi len choré ,alebo veľmi hladné zviera.
31:45 Je začiatok mája, sme dva a pol mesiaca na ceste.
31:50 V slnečnom počasí sa aj cesta k pólu zdá ľahšia, ale v Arktíde človek nikdy nevie odkiaľ a kedy to príde...
32:57 Keď sa Voloďa prevalil sme si uvedomili ďalšie nebezpečenstvo, ktoré nám tu hrozí. Jednak to mohlo skončiť tragicky, a stačilo, keby utopil sane a celá expedícia tým skončí, pretože by tak utopil časť dôležitého materiálu. Ďalšia vec, keby sa namočil trochu viacej, bol by veľmi ohrozený tým, že mohol omrznúť. Sušenie v týchto podmienkach nie je možné, pretože je tu vysoká vlhkosť vzduchu.
33:10 S približovaním sa k pólu pribúda tarosenie i množstvo otvorenej vody. Skúša nás príroda, čo všetko sme ešte schopní prejsť?
34:13 Pri prechodoch po podobných živých poliach si naplno uvedomujeme nebezpečenstvo a našu bezmocnosť. Tu už nerozhodujeme iba my, či sa nám podarí prejsť. Všetko závisí už len od šťastia, od prírody. V hociktorom momente sa môže stať, že kryha, na ktorej práve stojíme sa prelomí, prevrhne a my sa ocitneme vo vode.
34:46 Už nám nevadia ani trhliny, ani tarosy, ani ľadové bariéry. Jediné, čo sme nevedeli prejsť, bola voda. Tú sme museli donekonečna obchádzať.
35:08 S približovaním sa k pólu sme museli na pohyblivom ľade čoraz častejšie merať našu polohu. Posledných sto kilometrov sme ju už každú hodinu určovali so satelitným navigačným prístrojom dží-pí-es. S pomocou kompasu sme si zas stanovili azimut, pod akým pôjdeme k Severnému pólu, lebo severný pól nie je totožný s magnetickým. Nechápeme ako sa v týchto miestach mohli kedysi orientovať naši predchodcovia. A navyše s ťažkými sextantmi a teodolitmi, ktoré boli bez slnka nefunkčné. Museli to mať ťažké....
35:50 Severný pól ako prvý údajne dosiahol Cook v roku 1908 - a rok po ňom aj ďalší Američan Peary. Dlhý návrat prvého z nich do civilizácie spôsobil, že Cook stihol informovať verejnosť o svojom úspechu až po Pearyho návrate. Ten však mal za sebou podporu prezidenta Roosevelta, médií aj vedeckej verejnosti, ktorí rozpútali kampaň proti Cookovi. Jej výsledkom bolo napokon neuznanie Cookových dôkazov o jeho dosiahnutí Severného pólu. Neuplynulo ale ani 80 rokov a Pearyho usvedčil napokon vlastný denník, ktorý predčasom zverejnila jeho rodina. Peary na Severnom póle nikdy nebol. Musel obrátil sane skôr ako 120 kilometov pred cieľom. Pearyho vyhlásenie, že z pólu sa vrátil na ostrov Ward Hunt za 16 dní, vyvolávali podozrenie z podvodu už od samého začiatku. Súčasné expedície nemožnosť takého rýchleho pochodu vlastne len potvrdzujú.
37:17 Nám posledných sto kilometrov k pólu trvalo takmer 10 dní.
37:38 Posledné kilometre pred pólom boli veľmi ťažké. Mali sme neustály drift, protivietor, ktorý nás unášal späť, množstvo vody. To nám vlastne celú tu cestu sťažovalo. Každý deň sme si mysleli, že už už dosiahne ten pól, takže ten pocit radosti s tým predlžovaním a hladaním pólu klesal.
38:00 Po 75. dňoch šliapania sme 8. mája o 8. hodine dosiahli autonómne Severný pól.
38:12 No a s tým nájdením pólu sme sa trošku vyhrali. Snažili sme sa ho dosiahnuť s čo najväčšou presnosťou. Takže taký ten pocit radosti a uvedomenie si kde sme, tak to prišlo až keď sme si postavili stan na póle, naliali sme si trošku vodky a trošku sme to oslávili. Ale aj tak celú tú radosť zatieňoval taký ten pocit, nevedeli sme, čo bude ďalej, pretože Kanadu sme stále nemali zabezpečenú a ako bude vyriešený náš odlet.
38:33 Na severný pól z ruskej strany prišli prvý krát bez cudzej pomoci až v roku 1994 Borg Ousland a pár dní po ňom aj Vladimír Čukov so skupinou. V nej bol aj náš kameraman Ivan Kuželivskij. Naspäť sa vrátili letecky, lebo ľad už nesiaha po pobrežie Ruska. My v tejto chvíli zažívame prvý úspech. Ale severný pól nie je naším cieľom, je len priechodzím bodom. Náš cieľ je kanadská pevnina. Dúfame len, že za oneskorenie nášho štartu z Ruska nás príroda nevytresce roztopeným ľadom.
39:38 Silná slnečná aktivita spôsobovala časté magnetické búrky, ktoré znemožňovali použitie vysielačok. Šťastnou zhodou okolností, práve v deň, keď sme dosiahli pól sa nám podarilo nadviazať spojenie cez radioamatérov. Severný pól nie je vykrytý satelitnými družicami.
40:00 Valera večer obehol ešte stan, čím prešiel všetky časové pásma zeme a tým bol o deň pred nami.
40:08 Ráno, keď sme si zmerali svoju pozíciu sme zistili, že sme tri kilometre naspäť, takže ďalší deň sme museli prechádzať cez pól. Už sa nekonala žiadna oslava, skôr len tá neustála ďalšia drina, pretože sme išli proti prúdu a ten nás unášal späť, dokonca na Grónsko.
40:30 (mapa): Od pobrežia Kanady nás delilo vzdušnou čiarou zhruba 800 kilometrov. Koľko to bude na tomto driftujúcom ľade v skutočnosti ?
41:20 Zo Severného pólu idú všetky cesty na juh. Pri prechode z východnej pologule na západnú sme sa vlastne vracali ako keby o deň späť. Popri čase sa nám zmenili aj svetové strany. Slnko svietilo síce celých 24 hodín rovnako, ale kým na ruskej strane sme šliapali počas geografického dňa, na kanadskej strane sme šli vlastne uprostred noci.
42:00 Kanadská strana nás prekvapila množstvom vody. Dvesto kilometrov za pólom nastalo doslova trápenie. Nekonečné obchádzky vody a čoraz častejšie výskyty vtákov nám veľa optimizmu nevlievali. V ostražitosti nás držali aj čerstvé stopy medveďov.
42:23 Protivietor a drift, ktorý nás vlastne stále unášal na Grónsko nás sprevádzal aj po póle, a keďže my sme museli vyjsť na meridian ostrova Ward Hunt, nemohli sme sa približovať priamo k juhu ale musel sme ísť pod 60 stupňovým uhlom. Tá naša trasa sa už len týmto zdvojnásobovala.
42:43 Neustály kolobeh krýh nám potvrdzujú aj tieto ľady, odtrhnuté od pevninských brehov. Stopy zeme na cencúľoch sú toho dôkazom. Aj Nansen sa pri svojom pokuse o dosiahnutie pólu v roku 1893 snažil využiť morské prúdy a chcel sa nechať nimi zaniesť až na pól. Tri roky jeho loď Fram driftovala celým severným oceánom, ale pól minula.
43:27 Všade, kam sme sa pozreli, len čierne vodné oblaky na obzore.
43:50 Necelých tristo kilometrov za pólom sa nám definitívne rozpadli prvé sane. Voloďa Čukov, ktorému patrili, ich obetoval s tým, že po rozrezaní použijeme kúsky z nich na opravu našich troch- menej poškodených. Ako supy sme sa vrhli na tieto pozostatky.
44:26 Ďalším nemilým prekvapením na kanadskej strane bolo množstvo otvorenej vody, ktoré z nás nikto nečakal. Kanada bola známa tým, že je to kompaktný ľad. Teraz to bola jedna veľká mláka, v ktorej plávali kúsočky ľadových krýh, po ktorých sme sa museli pohybovať. Šanca čakať na zamrznutie nebola, pretože počasie zohralo tiež svoju úlohu. Začalo sa otepľovať, začal celý ten ľad miesto zamŕzania, sa začal roztápať.
44:52 -synchron
46:39 Po tých štyroch mesiacoch prežitých v Arktíde sme sa naučili komunikovať skôr očami ako dlhými vetami. Aj celé to chodenie medzi tými ľadovými plochami skôr bolo takým tým spôsobom ako keby nás niekto navádzal z hora a nie logicky. Všetko to bolo vlastne riadené skôr intuíciou ako logikou.
47:41 Chodenie po okrajoch krýh sa s pribúdajúcim teplom stávalo čím ďalej, tým nebezpečnejším. Podmyté brehy hrozili odtrhnutím. Raz si to našťastie odniesli len sane a náklad v nich.
47"56 Na deväťdesiaty deň pochodu, asi štyristo kilometrov od pólu, sme sa dostali do miest silných víchric. Spôsobili vznik veľkých zón silného tarosenia, ktoré bolo ako nepretržité zemetrasenie. V zlej viditeľnosti sme sa niekoľko dní bezvýsledne motali po živých hrudách. Cítime sa akoby sme sa hnali do vlastnej skazy.
48:27 Do zúfalstva nás privádzalo večerné meranie pozície, keď sme zistili, že za tých 12 hodín trápenia sme prešli sotva 3 kilometre.
49:02 Neopúšťajú nás pocity strachu a neistoty, že ak to pôjde takto ďalej, onedlho sa nám minú potraviny a zostaneme bez šance na záchranu. Všetkým je nám jasné, že do tejto kaše nepriletí za nami žiadny vrtuľník, nieto ešte lietadlo. Držala nás len viera, že raz musí byť aj lepšie. Len treba ešte prekonať tento kúsok…
49:39 S pribúdajúcimi kilometrami pribúdala aj únava materiálu. Žiaľ, aj špeciálne kevlarové sane sa nám rozpadali pred očami na handričky. Takže z jedných saní sme opravovali tie ďalšie až nám na koniec z 10 saní zostaly len dvojo, tako takých rezervných. No a tak isto pribúdala únava i na človeku. Tá fyzická opotrebovanosť bola značná.
49:55 V priebehu stodňového putovania sa z nás stali majstri v improvizácii. Veci, ktoré by sme v normálnych podmienkach dávno bez mihnutia oka zahodili, donekonečna plátame a opravujeme.
50:27 Ani prepálené hrnce už nie su žiadnym problémom. Stačí skrutka s matkou - a je po diere.
51:04 Čas na oddych sa skracoval, pretože každá voľná chvíľa sa venovala oprave buď lyží alebo saní. No a čas na spánok sa skracoval až na tú minimálnu hodnotu 4,5 až 5 hodín.
50:58 Ináč prvý krát som zažil únavu takým tým spôsobom, že prestal som si koordinovať svoje pohyby, ruky si robili trošku pomalšie a vlastne hýbali sa pomalšie ako som chcel. Keď som zdvíhal nohy, tá noha sa dvíhala omnoho pomalšie ako som si myslel. Začali sme padať, častejšie sme sa potkýňali . Bolo vlastne vidieť, že už máme toho dosť.
51:47 Koncom mája začalo veľmi často snežiť. Častejšie sme sa prepadávali cez trhliny zakryté mokrým snehom. Po spočítaní potravín a benzínu, čo nám zostali, sme na ľade mohli byť najdlhšie do 20. júna. Práve v tom čase musí pre nás priletieť lietadlo. Tomuto termínu musíme prispôsobiť všetko. Skúšame spojenie. Už nemáme inú šanca, iba dôjsť až do cieľa.
52:34 Únava je tu jedna z vecí, ktorým sa nedá vyhnúť, tá sa postupne hromadí a žiaľ tam nie je žiaden čas na regeneráciu, pretože ten režim je taký, že sa stále pracuje a ten oddych je len počas krátkeho spánku, ktorý Vám neumožňuje zregenerovať svoje sily. A ešte sme ku koncu boli prinútený začať šetriť potravinami, takže tá únava sa začala enormnejšie prejavovať. Na niekom to bolo vidieť viacej, na niekom menej. No v koci to bolo na každom vidieť. Obrana organizmu spočívala v tom, že každý ten krok si organizmus výborne spočítal.
52:52 Ráno prekvapene zisťujeme , že náš stan stojí na plávajúcej kryhe uprostred veľkej mláky.
53:18 Mnohokrát sa stalo, že keď som prišiel pred nejakú ľadovú bariéru, ktorá sa nedala priamo prejsť, tak tá intuícia mi nahovárala, že mám ísť priamo cez tie ľady a logika mi nahovárala, že treba to nejak obísť. No väčšinou sa ukázalo, že treba sa riadiť tou intuíciou, pretože keď som niekde išiel logicky, väčšinou som sa zasekal medzi ľady.
54:05 Niekedy sa stalo, že mostík, po ktorom sme prechádzali cez otvorenú vodu, sa odtrhol a my sme v nemom úžase plávali na ňom po vodnom kanáli. V takých chvíľach nám neostávalo nič iné len čakať, kedy nás to prirazí k niektorému z brehov.
54:44 Začiatkom júna sme sa po ďalšej z magnetických búrok konečne dozvedeli radostnú správu, že priatelia na Slovensku zohnali peniaze a idú nás čakať do Kanady. Naša únava, bolesti a rany sú však už väčšie, ako prejavy radosti. Obmedzujeme sa len na to najnevyhnutnejšie, opravime materiál a niečo z toho mála, čo ešte zostalo zjeme. Zaspávame skôr, ako si stihneme zapnúť spacáky.
55:23 Na 110. deň sme vyliezli zo stanu a preliezli takú väčšiu ľadovú hromadu, mali sme to šťastie zažiť pocity prvých dobyvateľov, keď uvideli zem. Tie pocity som mal tak isto ja, pretože tie 4 mesiace v ľadovej pustatine a zrazu sa pred Vami objaví kúsok pevniny, tak je to taký fantastický pocit. I keď tá pevnina bola ešte strašne ďaleko, vlialo to do nás takú energiu.... Taký ten pocit radosti bol potlačený strachom., že vlastne čo bude ďalej. Stačilo, aby sa zmenilo počasie, zafúkal vietor a znova sme na voľnom mori. Otvorené more by znamenalo koniec. Od polovice júna sa ľady začínajú roztápať aj na povrchu. Vytvárajú sa na nich kaluže vody. Už sa ich nesnažíme ani obchádzať. Modlíme sa, aby sme neprelomili dno, pod ktorým je už iba hlbočina mora.
56:34 Zapli sme na maximum a ten posledný úsek sme zvládli za osem dní. Ale oddýchol som si a taká ta psychická úľava prišla až keď som stál na pevninskom ľade a bol som si istý, že toto sa už neodtrhne a ten ostrov dosiahneme.
56:56 (mapa): Po 118. dňoch a vyše tri a pol tisíc kilometroch prejdených po ľadoch Arktídy, konečne dosahujeme pobrežie Kanady - ostrov Ward Hunt.
57:14 Prišlo to akoby nečakane… Zrazu je tu cieľ. Únava však nedovoluje preniknúť emóciám až na povrch. Možno sme čakali niečo iné... Možno búrlivé oslavy, nevieme…
57:30 Dosahujeme pevnú zem. Je to neuveriteľný pocit po štyroch mesiacoch na pohyblivých ľadových kryhách. Po štyroch mesiacoch náporu strachu, mlčania a nekonečnosti osamalého severu. Po 3500 kilometroch z Ruska cez Severný pól do Kanady.
58:00 Víta nás len opustená základňa. Už nemusíme šlapať.
58:04 Taká tá pravá radosť vlastne prišla, až keď prileteli pre nás naši priatelia. Vtedy sme si vlastne uvedomili, čo sme vlastne spravili. Ten náš cieľ, ktorý bol pre mnohých len snom, a ktorý sme ani nedúfali, že sa nám podarí, sa stal skutočnosťou.
58:23 Skončil sa jeden veľký sen. Aký ďaľší si človek najde.? Ľudská duša nepozná hranice.
58:36 Pre jedných je Arktída iba tajuplným kusom ľadu, pre druhých neovládnuteľným miesto na našej planéte. A len tí, ktorí v nej už niečo prežili vedia, aké kúzlo z nej vyžaruje. Odmenou im je takmer mystický pocit spriaznenosti s prírodou. Je ich očistou uprostred živlu, znovuzrodením. A práve toto znovuzrodenie im umožňuje jasnejšie vnímať zmysel a pravé hodnoty života.


Paolo Barabáš
obrazek
Pavol Barabáš (1959) je majitel K2 studia. Kromě tvorby TV reklam a propagačních filmů, je autorem široké škály oceněných horských filmů s tématikou života lidí v extrémních podmínkách. Je viceprezidentem Slovenské filmové a televízní akademie a držitelem Ceny Ruda Slobody /LITA/ za rok 2003, která se uděluje za audiovizuální dílo z oblasti hrané, dokumentární nebo animované tvorby. V roce 2004 získal prestižní ocenění Krištálové křídlo, které je každoročně udelované úspěšným osobnostem Slovenska.


logo horoskopy
logo humor
logo studentka
logo nejhry
logo sms
logo tvp
hledat filmy, osoby, kapely, kulturní akce... Filmy, osoby, kapely, kulturní akce...
hledat filmy, osoby, kapely, kulturní akce...
    Přihlášení
    Registrace


    Pátek 30. 9. 2022 Svátek má Jeroným
    Vyhrávej v casino.cz nebo na vyherni-automaty.cz   Prodávej s Plať-Mobilem.cz